Svet ocenil boj Rádia Expres za bábätká

NAB International Broadcasting Excellence Award je názov ceny, ktorú získalo Rádio Expres za sériu reportáží Aleny Taranovej o umiestňovaní detí z detských domovov do profesionálnych rodín.
Je to významné medzinárodné ocenenie za špičkové žurnalistické počiny, určené pre rozhlasové alebo televízne stanice. Je uznaním ich výnimočného svetového prvenstva v presadzovaní myšlienok, ktoré účinne pomáhajú spoločnosti k pozitívnym zmenám.
V tomto prípade sa zmena udiala na dvoch úrovniach.
Na úrovni osvetovej, kedy sa do povedomia širokej verejnosti vďaka informáciám z éteru Rádia Expres dostalo, že detské domovy nie sú jediná možnosť, ako sa postarať o opustené deti, ale existuje vhodnejší variant, ktorým sú profesionálne rodiny.
A na úrovni legislatívnej, keď sa Rádio Expres priamo spolupodieľalo na tom, že zákon, ktorý dovoľoval zadržiavať deti pol roka v detskom domove v rámci diagnostickej lehoty, bol zmenený.
Medializácia podnietila, že o pár dní pripojilo svoje podpisy pod hromadnú pripomienku viac ako 2000 občanov a mnohí sa zúčastnili zhromaždenia na Hviezdoslavovom námestí, aby podporili myšlienku, že deti patria do rodiny. Výsledkom je, že diagnostická lehota sa napriek počiatočnej nevôli kompetentných skrátila zo 6 mesiacov na 12 týždňov.
Pri tom všetkom bolo Rádio Expres a redaktorka Alena Taranová.

Aké ste mali pocity, keď ste sa dozvedeli, že práve Rádio Expres je držiteľom tejto prestížnej svetovej ceny?

xpresDozvedela som sa to od generálnej riaditeľky Evy Babitzovej, u nej v kancelárii. Zavolala si ma úplne z čista – jasna, vôbec som to nečakala. Ani mi nedovolila sadnúť si (smiech). Podala mi ruku a povedala, čo sme vyhrali. No čo vám poviem, rozplakala som sa. Bola to neuveriteľná satisfakcia, nielen pre mňa, ale pre celé rádio. Ja som to samozrejme prežívala osobne. Ako keď po dlhom a namáhavom behu dostane bežec v cieli na krk vavrínový veniec, a pritom to nečaká, lebo celý čas beží s očami uprenými len na cieľ a zaklapnutými ušami, aby si nenarušil koncentráciu a zbytočne neplytval silami.

Čím Vás oslovila téma profesionálnych rodín?

Sama som prišla o mamu, keď som mala sedem mesiacov. Na vlastnej koži som teda zažívala, aká dôležitá je pre dieťa rodina. Nemusí byť dokonca ani úplná, ale musí byť funkčná v tom zmysle, že dieťaťu poskytne pevné väzby, pocit bezpečia, no a samozrejme lásku. Za komunizmu to bolo tak, že keď napríklad ovdovený mladý muž s dvoma malými deťmi nepracoval, visela nad takouto rodinou hrozba, že deti mu zoberú a pôjdu do detského domova, lebo „tam im bude lepšie“, a on bude opäť pracovať a zarábať na našu skvelú vlasť, ktorá sa mu stará o deti. Bŕŕŕ, ide z toho hrúza. Lenže toto choré myslenie tu v systéme pretrvalo. Detské domovy sú vnímané ako niečo štandardné, čo tu je, aby nechcené alebo opustené deti neboli na ulici. Málokomu z tých „dobrých ľudí, ktorí pravidelne na detské domovy prispievajú nemalými sumami“ napadne, že sa to dá aj inak. Profesionálne rodiny sú model, ktorý na Západe parádne funguje už dve desaťročia. Štát neplatí zamestnancov decákov, ale profesionálne mamy a otcov, ktorí za non-stop 24 hodinovú starostlivosť o deti dostávajú plat. Osvedčenými profimamami sú vysokoškolsky vzdelané ženy na materskej, ktoré popri svojom bábätku delia lásku a starostlivosť aj pre dieťatko z detského domova. Deti, ktoré majú stabilnú náruč, nevykazujú znaky citovej a sociálnej deprivácie. Štatistiky potvrdzujú, že tieto deti, hoci sú mnohé aj rôzne handicapované, sa darí oveľa rýchlejšie adoptovať v „rodine navždy“. Nehovoriac o tom, že mnohí profesionálni rodičia sa často rozhodnú ukončiť zamestnanecký vzťah s detským domovom, a toto dieťa si adoptujú.

S akými pozitívami a negatívami ste sa stretali pre zbere materiálu, koncipovaní a nahrávaní jednotlivých reportáží?

Ešte za bývalej ministerky Ivety Radičovej bol prijatý jeden excelentný zákon. Neskôr sa však ukázalo, že bol stavaný na trochu osvietenejšie prostredie, než máme na Slovensku. Detské domovy mali na krku nôž – už do konca minulého roku mali byť všetky bábätká mladšie ako 12 mesiacov  v profesionálnych rodinách. Toto sa ukázalo ako nemožný cieľ,  práve pre neschopnosť riaditeľov aj Ústredia práce. Nezvládli to materiálne, personálne ani metodicky. Našli si v tomto zákone dieru. Deti na papieri vykázali ako zaradené do tzv. „diagnostickej skupiny“. V nej mohli držať dieťa až 6 mesiacov. Keď táto doba prešla, dieťa  malo už často viac ako rok, a tak sa viac zákon o umiestnení do profesionálnej rodiny naň nevzťahoval. Nám sa v rádiu podarilo vystupňovať ohromný, viac ako polročný tlak. Maximálna diagnostická doba sa vďaka hromadnej pripomienke, pod ktorú sa podpísali tisícky našich poslucháčov, skrátila na 3 mesiace. Teraz sa už nemôžu na nič vyhovárať, musia naozaj tvrdo a systematicky pracovať na získavaní a školení profesionálnych rodičov.

Z tohto vyplývajú teda hlavne tie negatíva, s ktorými som sa stretávala – Ústredie práce nemalo prehľad, kde a koľko detí do jedného roka im visí v diagnostických skupinách. Len kým to spočítali, prešlo niekoľko dní. Očividne teda na detské domovy nevyvíjalo žiaden veľký tlak, aby začali na profirodinách „makať“ a zákon dodržiavať. Pozitívnejšie dni boli tie, ktoré som trávila v detskom domove Pohoda s  riaditeľkou Idou Želinskou. Tam som pochopila, že keď niekto chce, dokáže aj poprepúšťať mnohých nepodstatných zamestnancov a nahradiť ich profesionálnymi rodičmi, len aby čo najviac detí bolo v rodinách. Nehovoriac o podpore, ktorej sa týmto rodičom dostávalo. Žiaľ, mám nahraté hodiny záznamov aj s takými profirodičmi, ktorí takéto šťastie nemajú. V mnohých detských domovoch im riaditelia ešte naopak hádžu polená pod nohy.

V súvislosti s touto témou, aký bol Váš najsilnejší zážitok?

Najsilnejšie v zmysle smutne najvtipnejšie bolo stretnutie s riaditeľkami dvoch detských domovov, ktoré ani len trochu nechápali, prečo by deti mali vyrastať v profirodinách. Veď keď im je v tých ich detských domovoch tak dobre! Vďaka štedrým sponzorom raz do roka chodia k moru, v zime zas na lyžovačku.. „No a povedzte mi, ktorí rodičia majú takéto možnosti, len tak dať toto svojim deťom?!“ Vraj len nech sa prídem sama na vlastné oči pozrieť a presvedčiť…

Reportážami ste udržovali tému živú až do zdarného konca. Nemali ste to chuť niekedy vzdať?

Boli momenty, keď som bola unavená. Vyvíjali sme v rádiu obrovský  tlak, všetci poslanci v Sociálnom výbore chápali, prečo je zmena zákona nutná – a keď prišlo na lámanie chleba, tí vládni hlasovali opačne. (Aby som nekrivdila, jeden sa zachoval principiálne, šéf výboru Halecký z HZDS).  A to len preto, že zmenu navrhovala opozičná poslankyňa Radičová. Pritom vyargumentované to mala perfektne, nutnosť zmeny bola podložená prieskumom v teréne. Prudko som sa vtedy nadýchla. Pustili sme sa do posledného boja. Finiš bol ostrý. Apelovali sme na poslucháčov, aby podporili zmenu zákona cez hromadnú pripomienku. Na takýto vox populi už potom ministerka Tomanová zareagovala.

Čím  myslíte, že Rádio Expres oslovilo medzinárodnú porotu, ktorá napokon z mnohých výkonov rôznych krajín celého sveta, vybrala napokon ten váš za najlepší?

V rádiu pracujeme tímovo a so 100 percentným nasadením. Len vďaka tomu potom dosahujeme výsledky, ktoré nás radia medzi najvplyvnejšie média na Slovensku. Dosiahnúť zmenu zákona nie je jednoduché nikde na svete, nech ide o akokoľvej hlúpy či ťažkopádny zákon. Neviem presne, aké pohnútky riadili porotcov pri výbere. V každom prípade viem, čo ocenili. Už tento rok aj vďaka úsiliu Rádia Expres vyrastajú namiesto ústavu v láskyplných rodinách desiatky drobcov. Verím, že takto o rok si povieme, že cesta k definitívnemu zrušeniu detských domovov je síce ešte dlhá, ale stále menej a menej zarúbaná.

Ďakujeme za rozhovor a ešte raz srdečne gratulujeme k úspechu a želáme veľa tvorivých síl do ďalšej angažovanej práce!

Momentálne nie je žiadny komentár zvýraznený
Be Sociable, Share!

RSS pre odoberanie komentárov k tomuto článku. TrackBack URI

Leave a Reply